close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

7. kapitola

29. prosince 2008 v 19:02 | mia-sama(t)
Tak konečne som sa dokopala k napísaniu 7 kapitoly. Dúfam že sa vám bude páčiť. A rpsím nevšimajte si tie otázdniky! Neviem komu ju mám venovať.

7. kapitola


Matsumoto sa na neho pozrela a spýtala sa "Kapitán, čo budeme teraz robiť." "Nič. Pokračujeme v tom čo sme začali." postavil sa odišiel smerom ku chodbe, kde sa nachádzala jeho izba a zatvoril sa do nej. Matsumoto si sadla za pult, čo mali v kuchyni a pozerala do obývačky na stôl kde pred chvíľou sedel Hitsugaya. Myslela som, že povieš niečo iné Hitsugaya a sklopila zrak.
"Dopekla kde toľko trčí" rozčuľoval sa 20 ročný chalan, ktorý netrpezlivo čakal na svoju sestru. "No tak. Možno len zabudla na čas." obhajovala jeho sestru tiež 20 ročné a o niečo nižšie dievča od toho chalana. "Neobhajuj ju Rukia. Vieš dobre, že sľúbila postrážiť malého. A povedala, že príde o pol tretej. A už je pol štvrtej!" "Ichigo, no tak." pozerala na neho tak aby sa prestal hnevať. "Ahoj ľudia. Prepáčte, že idem neskoro." rozprávala s ťažkosťou zadýchaná Karin. "Kde si bola?" spýtala sa jej Rukia. "Moja vec." povedala urazene. "Ach tí puberťáci!" vzdychol si Ichigo. "Rukia potom ma dobehni." "Dobre Ichigo." povedala a zamávala mu. "Karin mne to môžeš povedať." "Bola som s Hitsugayom." povedala "S kapitánom 10 jednotky? Ty s ním stále chodíš?" "Áno. A čo sa má stať." "Karin, ale ti vieš, že keď sa bude musieť vrátiť do spoločenstva duší, že to pre teba bude ťažké." "Ja viem. A my sme sa o tom rozprávali a a mne to nebude vadiť." povedala, no Rukia videla, že klame. Bolo jej to vidieť na očiach. "Tak Karin a prosím postráž Ichiga, nech zase niečo nevyvedie. Dobre?" "Dobre." povedala a rozbehla sa dnu. Rukia sa vybrala smerom, kde sa mali stretnúť.

"No konečne ste tu" sťažovala sa na nich Matsumoto. "Prečo si nás vytiahla von." povedal unudene Renji, ktorý sedel na múriku a pil. Matsumoto na neho vyplazila jazyk, ale tak aby si to nevšimol . "Tak hovor Matsumoto." povedal je Ichigo. "No tak začnem tým, že je to rozkaz od Yamamota." "Čože od vrchného kapitána?" vyprskol Renji dúšok minerálky ktorý si práve odpil. "To je ten starček čo vám dáva tie všetky rozkazy?" spýtal sa ironicky Ichigo "To nie je starček Ichigo." a Rukia mu stúpila na nohu. Ten len prevrátil očami od bolesti. "Haló." v tom sa všetci pozreli na Matsumoto. "Tak jedná sa o to, že pod kapitánka 5 jednotky sa prebrala z kómy." všetci sa na ňu pozerali z vypľaštenými očami "Vidím, že som vás zaskočila." zasmiala sa Matsumoto. " Matsumoto, tak to je fakt správa zarážajúca dych." a všetci sa začali smiať.

Po 3 DŇOCH
"Konečne pokoj od školy." akurát vychádzal z areálu školy. "Hej Toushirou čakaj na nás" kričal jeden z jeho spolužiakov. No zbohom to bude riadna cesta domov. Pozeral sa na nich ako dvaja chalani a jedno dievča bežali k nemu. "Tom, Kouta a Karin?" pozeral na nich ako keby bol prekvapený. "Ideme spolu domov?" spýtal sa Tom. "Sorry mám iné plány." "No tak Toushirou." "Mňa neprehovoríte." "A pôjdeš dnes aspoň von." "Už som povedal, že mám iné plány. Tak čau." "Čau." pozdravili sa spoločne. Karin sa ne neho pozerala, akoby tušila, že niečo chystá, no z premýšľania ju vytrhol hlas chalanov ktorý na ňu volali nech ide.

"Som doma." povedal a hodil tašku do chodby a ani si ju nevšimol, keď okolo nej prechádzal. "Matsumoto?" spýtal sa a pozrel na ňu "Čo je kapitán." a venovala sa ďalej vareniu. "Odchádzame." "Čo prosím?" spýtala sa otočila sa na neho s prekvapeným výrazom tváre. Dívala sa už na shinigamiho, ktorý sa na ňu pozeral pohľadom ktorý už nevidela 4 roky. "Počula si." pozrel na ňu veliteľským pohľadom ako keď mal 13. "Tak môžeme ísť." stála pri ňom celá vysmiata. Pred nimi sa zjavila brána a vstúpili do nej.

V SOUL SOCIETY
"Unohana musím, byť pripojená k tým všetkým prístrojom?" pýtala sa jej Hinamori ležiaca ( skôr pripútaná) na posteli, ktorú obklopovali samé prístroje."No pravdaže že musíš." "A to prečo?" "No, preto aby si sa čo najrýchlejšie uzdravila." Povedala jej prísne Unohana. "Ale veď ja sa už cítim dobre." Protestovala s prosebným hlasom."V žiadnom prípade ťa od tých prístrojov neodpojím. Nechcem riskovať, že sa ti stav zhorší a budeme musieť zakročiť operáciou." "A prečo operáciou?" "Buď rada Hinamori, že to nevieš." Hinamori na ňu nechápavo pozerala no v duchu si bez prestania hovorila. Prečo to predo mnou skrývajú. Čo sa my stalo.

"Ja nenávidím papierovanie!!!!!" hovorila s plačom Matsumoto. "No vidíš. Namiesto tých 4 či troch rokov sme mohli mať tieto papiere hotové." "Taichou. Nehovorte tak. Veď bola zábava vo svete ľudí, že?" "Nekecaj a pracuj." Už zvýšil hlas, lebo na Matsumoto v tejto chvíli už hádam nič nezaberalo.

Asi po takých 3 hodinách bolo už všetko hotové. "Taichou čo keby sme išli pozrieť Hinamori" povedala Matsumoto keď dávala na kopu papiere. "Pre mňa za mňa choď. Ale so mnou teraz nepočítaj." "A to už prečo nie?" ohriakla sa na neho Matsumoto. "Mám ešte nejakú prácu" "Viete aká bude smutná keď neprídete. Nevidela nikoho od vtedy, čo sme odišli. No skôr ju nikto nenavštívil." "Matsumoto už s tým prestaň." "Dobre už som ticho. Ale ak vám to nebude vadiť ja pôjdem domov. Pokazili ste mi náladu, tak pôjdem za Hinamori zajtra." "Choď si kam chceš." povedal ako vždy ,chladne. Matsumoto sa na neho pozrela pre istotu ešte vtedy, keď stála pri dverách. Zatvorila ich a vybrala sa tmavou chodbou.

"Doprčic. Prečo sa to všetko takto zmlelo." a hodil papiere o stôl. Chytil sa za hlavu. Už nevedel čo má vlastne čo má robiť. Kvôli čomu som sa vlastne vrátil. Kvôli Hinamori? Čo sa to so mnou deje keď si na ňu spomeniem. Furt mám pocit ako keby ma k nej niečo ťahalo. Preboha čo to tu trepem veď chodím s Karin a to už 2 roky. A teraz chcem náš vzťah asi pokašľať. Nemal som sa sem vracať, no vrátil som sa. Stále si držal hlavu a premýšľal o svojom živote.

Hinamori pozrela na Unohanu, ktorá niečo štelovala na prístrojoch. A znovu zo všetkým začala "Unohana?" Unohana pozrela na Hinamori podozrivým pohľadom "Čo by si chcela." a vrátila sa ku svojej doterajšej činnosti "Ja ťa prosím. Mohla by si ma odpojiť od nich. Už mi táto miestnosť lezie na nervy a chcem vidieť čo sa tu zmenilo." "Tak dobre." nakoniec jej prosíkaniu , ktoré sa už nedalo počúvať, dala šancu. "To vážne." "Áno. No pod jednou podmienkou. Tieto hadičky, ktoré máš zapichnuté v pravej ruke ti neodpojím." "Ja na to nič nenamietam." jasala takmer celá šťastím. "A vlastne na čo slúžia tie hadičky." "Vidíš tam ten stojan? V tých vrecúškach sú látky, ktoré ti pomáhajú uzdraviť sa. A také veci." "Aha" "Teraz si ľahni. Veď chceš aby som ťa z nich odpojila." Hinamori si ľahla a Unohana sa začala venovať prístrojom. Hinamori sledovala ako jej odpojuje všetky tie prístroje, ku ktorým bola pripojená (čítaj pripútaná neúprosné 3 roky!).

"Hinamori môžeš sa postaviť." Hinamori začala pomaly dávať nohy dole z postele. Podoprela sa rukami a postavila sa. Neverila vlastným očiam, že stojí. "Hinamori ako sa cítiš." Hinamorin pohľad sa uprel na Unohanu "Ja ako keby som nestála už roky. A ako keby zo mňa padlo veľké závažie, ktoré váži asi 100 kilo." A zasmiala sa "To som rada. A keď chceš môžeš sa ísť prejsť, ale iba tu po ,nemocnici´." "Dobre ja pôjdem" Hinamori pomaly začala ísť. Trochu ťažko sa jej chodilo, no po pár krokoch jej to už išlo. Obzerala sa po okolí, či niekoho neuvidí. Konečne som na nohách. Tá miestnosť mi už začínala liezť na nervy. A keď som už na takejto prechádzke možno aj niekoho stretnem. Ach koho by som tu asi stretla. Kto by tu bol z ľudí, ktorých mám najradšej. Ako kráčala zrazu do niekoho narazila. "Prepáčte. Ja som nemotorná." a chytila sa za hlavu. "To nič. Ja som vás nevidel." povedal chalan, ktorý bol asi o hlavu a pol vyšší od dievčaťa a pozrel na ňu. Všimol si, že má na ruke pripojené hadičky (čítaj pripútané neúprosné 3 roky). "Nič sa ti nestalo?" "Nie nič." ruky si dala dole z hlavy. Bola zvedavá do koho narazila tak pozrela na neho. Obidvaja zrazu stáli ako zamrznutý. Chlapec si premeral dievča od hlavy až po päty. Nenarástla veľa a bola chudá. Mala tenké ruky, ktoré boli na zápästí zjazvené od hadičiek, ktoré sa jej stále vymieňali. To isté urobila aj Hinamori. Chlapec o niečo vyrástol. Celkovo sa zmenil vo výzore. No len jedno mu ostalo. Ľadový pohľad.

To BE CONTUINED
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tsuki  ♥tvoje SB-ktore ta ma moc rado  ♥ Tsuki ♥tvoje SB-ktore ta ma moc rado ♥ | Web | 30. prosince 2008 v 0:32 | Reagovat

aaa ichigo a rukia maju babooooooo maleho Ichiga :3 :))) (gomeno ze sa nad tym tak rozplyvam ale mna take veci vzdy dojmu XDDD) 3 roky na prísrojoch však by mi hrablo chuda Hinamori :(((( skvela cast tesim sa na pokracko :)))

2 Nell Nell | Web | 1. ledna 2009 v 22:27 | Reagovat

supeeeeeeer(: fakt squella cast :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Design vytvorený pre prehliadač Google CHROME
themia-chan.blog.cz 2008-2012


Locations of Site Visitors