Aaaaaaa blazonko Themi-chan plní to čo sľúbila. Tak je tu ďalšia kapitolka poviedky. Dufam že sa bude lubiť. POkusila som sa to napisať trochu skor tak sa stalo. Je to trochu dlhšie dufam že sa bude lubit.
14.kapitola
"Tak Hinamori vitaj v našom byte" s úškrnom na tvári povedala Matsumoto. "Viem je tu neporiadok a asi to nie je také aké si si predstavovala ty, ale aspoň voľačo . A ten neporiadok mi my dve hádam upraceme nie?" Hinamori s úžasom na tvári si obzerala byt "Matsumoto veď je to tu úžasné. A musím povedať, že je to omnoho lepšie ako som si to predstavovala ja." so šťastím v očiach pozrela na Matsumoto. "Som rada, že sa ti tu páči. Poď ukážem ti izbu." chytila ju za ruku a ťahala ju do prázdnej izby "Ak chceš môže byť tvoja, alebo sem vysťahujeme Kapitána a ty budeš mať jeho izbu." "Nie, nie. Toto je fakt vážne úžasné. Arigato Matsumoto." Hinamori ju silno objala. "To je v poriadku" a úsmevom sa na ňu pozrela. "O a ozaj Hinamori. Zajtra sa vstáva skoro." Hinamori na ňu nechápavo pozrela "Oblečenie. Zajtra ideme nakupovať. V podstate aj ja si už musím niečo na seba kúpiť. V Spoločenstve som totiž dosť schudla." "Už sa moc teším. A čo povieš nejdeme upratovať?" "Ach konečne niekto, kto bude so mnou lietať po obchodoch. Poviem, že som nemohla dostať lepšieho spolubývajúceho ako si ty." "To vážne?" "Hej. Si omnoho lepší spoločník ako Hitsugaya." "Poviem ti jedno Matsumoto. Keby tu nebol nevedela by si si dať rady z ničím, že?" "To je pravda. Ale neboj sa ten čas pokiaľ on príde sem tak si užijeme veľa návštev." "Tak na to sa už teším. A prečo nejdeme upratovať?" "Neviem ty tu stojíš." povedala Matsumoto, ktorá už bola von z izby... "Tak najprv začneme kuchyňou a obývačkou." "Súhlas. Ja si beriem na starosť vysávanie a..." "A ja umývanie" Dokončila za Hinamori vetu. "Ešte jedna vec. Je nuda robiť niečo v tichu" pustila nejaké CD a obidve začali upratovať.
*****************
Z chodby bolo počuť, ako sa niekto nahlas rozpráva, teda skôr háda. Karin zliezla dolu po schodoch pozrieť sa čo sa tam deje. Zrazu zakričala "Ichigo a Rukia sú doma." V tom momente pri nej stála Yuzu. "Braček je už doma?" "A čo nepočuješ?" Karin ukázala prstom na chodbu. "Paráda!" od šťastia išla Yuzu vyskočiť z kože. V tom okamihu sa otvorili dvere a vstúpila naštvaná Rukia. Prešla okolo dievčat a ani sa im nepozdravila. Karin sa na ňu zahľadela, ale potom prešla pohľadom na Ichiga. "To ste si fakt dali príchod načas. Otec príde až o dve hodiny." "To ma teraz netrápi. Iba sme si prišli pre malého a ideme. Ako ste si všimli Rukia má dosť zlú náladu." predniesol rozladený Ichigo. "Čo sa stalo?" "Prepáč Yuzu, ale toto je iba medzi mnou a Rukiou." "Yuzu Ichi má pravdu nechaj to radšej tak." "Fajn." a usmiala sa na Karin. "A ozaj nerobil malý neplechu?" "Nie. Práveže teraz bol úplne dobručký.." "Až na jednu vec." skočila jej do reči Karin. "Akú?" neisto sa spýtal Ichigo. "Posledné dva týždne stále plakal, že kedy príde maminka a tatík. To mi už trochu liezlo na nervy, ale nejako som to zvládla" "Ďakujem, že ste sa o neho tak starali. Nejako vám to vynahradím." "To je v pohode. Si predsa náš braček." Yuzu ho objala. Odrazu bolo počuť ako niekto schádza zo schodov. "Už ide Rukia." Rukia sa v tej chvíli objavila pri Karin. "Dievčatá veľmi pekne ďakujem za opateru. Sľubujem, že v nasledujúcich mesiacoch vám ho nedáme do opatery. Keby sa vyskytlo, že zase musíme odcestovať zoberieme ho zo sebou. Že áno ty moje zlatíčko." a dala Ichigovi pusu na líčko. Ten len svoju mamu objal. "Tak mi už ideme." povedal Ichigo, ktorý už bol pri dverách do chodby. "Čau." pozdravili dievčatá.
***********************
Ichigo sa len mlčky pozeral na Rukiu, ako nesie malého a veci. Podišiel k nej a zobral tašku z vecami "Prečo si nepovedala, že ti mám pomôcť?" Rukia mu chladne odpovedala "Keby som potrebovala, tak by som povedala." "Rukia povedz mi do pekla čo sa deje." "Nič, čo by ťa malo trápiť." "Rukia lenže mňa to trápi. Prečo mi to nepovieš, veď som......" v tom sa zasekol. Nevedel ako ďalej zo slovami. V hlave mu začala vŕtať otázka Čo sme vlastne ja a Rukia, okrem toho, že sme rodičia. Rukia sa na neho pozrela. Jej myšlienky jej hovorili zase niečo iné Ichigo ak myslíš na ňu ja už neviem čo budem robiť. Prečo ti furt volá? Prečo sa chce s tebou stále stretnúť?
*****************
Bytom za ozýval dupot, ktorý ju zobudil. Pozrela von, kde už bolo počuť búrlivé rozhovory študentov, ktorý mali teraz prázdniny a celé dni trávili vonku. Odkryla perinu, obula si papuče a vyšla zo svojej spálne. "Dobré" ozvalo sa z kuchyne. "Dobré" odpovedala Matsumoto ešte ospalým hlasom. "Hinamori ti si to zobrala vážne, že vstávame skoro." "Pravdaže, že hej. Veď obchodné centrum otvárajú o deviatej, teda tak nejako si to hovorila." usmiala sa. Matsumoto si išla zobrať tanier z kuchynskej linky a položila si naň dve hrianky. Prisadla si k Hinamori na pult a začala si natierať hrianky maslom. Po chvíli prestala. Pozerala na hrianky a vyletela z nej otázka "Hinamori, ti vieš prečo sa Hitsugaya takto správa. Že?" Hinamori sa zarazila, no odhodlala sa aspoň k nejakým slovám "Áno viem. Neboj Matsumoto, dnes sa to dozvieš." "Tak fajn. V podstate mne sa ani nechce raňajkovať. Idem sa obliecť a ideme." "OK" Matsumoto vstala a išla do svojej izby.
**********U Ichiga***
Rukia spala nerušeným spánkom, zatiaľ čo Ichigo už bol na nohách od šiestej. Čas zabíjal tak, že stihol nakúpiť, niečo upratať, čo vo zvyku vôbec nemal. Robil to iba ak ho Rukia prinútila. NO dnes bolo všetko iné.
Začal zvoniť mobil, ktorý ju prebral. Načiahla sa za svojím, no zistila, že je vybitý. Takže bol to Ichigov. Rukia sa pretočila aby naň dočiahla a sťažovala sa sama sebe "To si zase zabudol vypnúť budík?". Schytila mobil, ale zistila, že to nie je budík ale telefonát. Pozrela na meno "Zase ona" zamračila sa. Po chvíli váhania, či to má zdvihnúť, alebo nie, zodvihla. Nahodila milý tón "Prosím?" v slúchatku bolo počuť koktanie "P-p-pre-páčte že vyrušujem. Ale nie je tam niekde Ichigo Kurosaki?" Rukia s kľudom odpovedala "A smiem vedieť kto ste a čo chcete?" Hlas sa roztriasol "Ja som jeho spolužiačka z vysokej. Chcela by som sa ho niečo spýtať." Rukia ju ale odbila "Prepáčte ale ak ste dobre nepočuli ja som sa pýtala že čo chcete. Takže prosím odpovedzte." Hlas sa znovu roztriasol "Ja len či by mi nepožičal nejaké knihy. Musím urobiť prácu. A vlastne kto si, prečo ma takto vypočúvaš." hlas pri posledných slovách znel odporne. Rukia sa snažila ovládnuť ale nešlo to "To je moja vec, kto som. Ale už si viac neželám aby si telefonovala Ichigovi." hlas, ktorý patril dievčaťu bol odpornejší "Počúvaj ma. Stretnime sa tak za pol hodinu v nákupnom centre pri CofeDrink. Budem sedieť pri pulte. Fajn?" "Fajn" Rukiin hlas sa od hnevu až triasol. Zložila. Zodvihla sa a išla obliecť.
***Za 10 minút****
Stála pri dverách aj s malým Ichigom, ktorý sedel v kočíku. Ichigo nechápal čo sa deje. Rukia mu to nechcela povedať. Znovu sa začali hádať "Rukia prečo mi zase nič nechceš povedať." Rukia na neho pozrela. V očiach mala slzy, ktoré jej začali stekať po tvári. Vyštekla na Ichiga "Už ma to nebaví. Stále ti volá. Každý deň. A ja neviem čo mám robiť. Moje nervy sú už v kýbli. Stále od teba niečo chce. Furt chce ísť von a dokonca aj teraz ráno ti volala. Povedala, že sa chce so mnou stretnúť. Mne je jedno čo na to povieš ti, ale ja idem za ňou a poviem jej, že kto vlastne si. A nech nechá moju rodinu na pokoji!" Rukia sklonila hlavu a z očí jej padali krokodílie slzy. Ichigo sa na ňu nemohol pozerať. Objal ju. Rukia zostala zaskočená, ale čo nasledovalo po tomto to nečakala. "Rukia arigatou. Ja by som im toto nedokázal povedať. Nikdy." zdvihol jej hlavu a pobozkal ju. No Rukia sa od neho odtrhla. "Ichigo. My sme rodina a ty si môj priateľ. Nedovolím, žiadnej žene aby mi ťa zobrala." Ichigo sa pousmial "No vidíš. keby som ťa nemal bol by som stratený." "Ja viem. Už idem." to boli slová na rozlúčku.
**********Obchodné centrum*******
Dievča netrpezlivo klopkalo nohou. Sedela pri šálke kávy, ktorá už bola takmer prázdna. "Hm to bola sto percent nejaká baba, ktorá len kecala." Naopak Rukia už bola pri dohodnutom mieste. Pozerala sa okolo seba či neuvidí niekoho sedieť za stolom pri pulte. A zbadala. Bola tam jediná. Kočík s Ichigom od parkovala k pultu. Vybrala sa za dievčaťom. Postavila sa pred ňu a tvárila sa nahnevane ale zároveň aj nenápadne. Dievča na ňu pozrelo "Prepáč, ale ja tu na niekoho čakám. Tak teraz nemám čas." Rukia spoznala podľa hlasu, že je to vyvolené dievča, ktoré schytá. "Už sa nemusíš namáhať s čakaním. Pretože tá osoba stojí pred tebou." dievča sa pobavene na ňu pozrelo "Takže to ti si mi to zdvihla? Myslela som, že nebudeš taká.... no ako to slušne povedať.....nízka." "Tieto veci si nechaj pre niekoho iného. Poďme rovno k veci. Meno a vek." dievča pobavene odpovedalo "Ja som Kameyo a mám 21. Ty sa predstav" "Rukia a mám 20. A strašne si želám aby si už Ichiga nechala na pokoji." "Tak na to zabudni pusinka. Ichigo bude môj a nie tvoj." Rukia sa na ňu z odporom pozrela "Vážne si to myslíš, keď ti poviem, kto vlastne som?" "Hej!" nedala sa odbiť Kameyo. "Tak fajn. Ak mi chceš nahovoriť e tis ním budeš prosím. Lenže mala by si si uvedomiť krásavica, že Ichigo je otec. Je otec môjho dieťaťa. Žijeme spolu už tri roky a nenechám si život zničiť tebou." Kameyo zmizol úsmev z tváre. "Neverím ti." "Ale mala by si. Už nechcem nikdy vidieť, že budeš obťažovať Ihciga." Rukia sa zvrtla a išla zobrať malého. Na Kameyo sa pri odchode ani nepozrela. Tá sa na Rukiu pozerala z nenávisťou a v mysli si sama pre seba hovorila Ja sa nevzdám. Získam ho.
To be contuined
Takto vyzerá Kameyo:





Ta baba sa mi vobec nepaci pripomina mi Karin z Naruta to nedopadne dobre...Rukia nedaj sa!! Skvela cast tesim sa na pokracko :)) daj vediet ked bude :))