close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Ako krvavočervené ruže

20. dubna 2010 v 20:09 | scvoknutá Themi XD
Tak toto je moja prvá jednorázovka. Vznikla vlastne do súťaže. DO školy. Tak som sa rozhodla, že ju sem dám lebo tu tak či tak nič nepribúda. Tak dúfma že sa bude páčiť :D Je to trochu krátke. Ale aspoň voľačo


Ticho a tma. Všade na okolí je ticho a tma. Naháňa mi to strach. A to som človek, čo sa vôbec ničoho nebojí. Začujem nejaké zvuky. Kolená si pritisnem k telu, lebo ma znovu oblial pocit strachu. Hlavou mi prebiehajú tie najstrašnejšie scenáre. Od vrahov až po colníka, ktorý ma tu v noci nachytá. Vzdychnem si: "Prečo som sem vôbec liezla?" Nechcem si to pripustiť k srdcu, ale znovu si chcem dokázať, aká som neporaziteľná. Spoza kríka, za ktorým sa krčím, vystrčím hlavu, aby som videla, či na okolí nikto nie je. Nikoho nevidím. Teraz mám šancu prebehnúť na druhú stranu ku ďalšiemu kríku. Lenže niečo mi našepkáva, aby som tu zostala. Popravde, je to moje svedomie, ktoré mi hovorí: "Vypadni odtiaľto! Asi si neuvedomuješ, do akej šlamastiky sa môžeš dostať!" Ale ja nemôžem stadiaľto vypadnúť. Stavila som sa s mojím spolužiakom, že tu prenocujem. V tomto parku, o ktorom je známe, že sa tu odohralo strašne veľa vrážd. Vrážd dievčat ako som ja. Potrasiem hlavou, aby som odohnala tieto nezmyselné myšlienky, ktoré ma zdržujú. Predsa len vstávam. Ešte raz sa poobzerám po okolí. Nič tu nie je, takže cesta je voľná. Rýchlo prebehnem, ku tomu druhému kríku. Skrčím sa zaň, aby ma nebolo vidieť. Snažím sa byť ticho a ani sa nepohnúť. Lenže pocit strachu ma znovu oblial. A prečo? Pretože mám pocit, akoby ma niekto sledoval. A stavím sa, že mám pravdu, pretože znovu začujem na malú chvíľočku zvuky. Začínajú sa mi triasť ruky. A po nich sa strasie celé telo. Potichu si šepkám: "Neboj, to nič nie je." Šepkám si upokojujúce slová. Lenže telo sa mi stále trasie.
"Mala by som odtiaľto vypadnúť," potichu si poviem.
"Lenže na to je už neskoro." Zmeravela som, pretože toto neboli moje slová. Povedal ich chlap s chladným a zachrípnutým hlasom. Počujem za sebou kroky, blížiace sa mojím smerom. Sú stále hlasnejšie a hlasnejšie. Znovu všetko na malú chvíľočku stíchne. Moje telo sa roztrasie ešte viac, keď viem, že ten chlap sa nachádza len pár centimetrov za mnou.
"Radím ti, dievčatko, bež. Bež dokým vládzeš! Dávam ti náskok, aby som sa na to mohol ešte viac tešiť." Chlap si odkašľal, no stále pokračuje: "...ako som sa na to tešil doteraz." Z týchto slov mi prebehol mráz nielen po chrbte, ale aj po celom tele. Musím utiecť. Musím. Lenže neviem ako, keď ma moje telo neposlúcha. Zahryznem si do pery. Moje telo sa prestalo triasť, strach ma pomaly opúšťa a ja cítim, že moje vnútro napĺňa pocit utekať. Strašne rýchlo sa postavím,
ani sa neobzriem, kto za mnou stál. Zoberiem to priamo cez krík. Zahnem doprava a bežím po betónovej cestičke, stále rovno. Nado mnou sa cez konáre stromov mihocú hviezdy. Lenže ja si ich nevšímam, stále bežím dopredu a nikde inde sa neobzerám. Už bežím hodnú chvíľu, tak preto zastanem. Obzerám sa po stranách, či neuvidím plot parku. A popri tom sa snažím vydýchať sa, aby som zvládla ešte ďalej bežať. Bleskovo sa otočím dozadu. Chlap, ktorý ma vystrašil pri kríku, ma dobieha. Otočím hlavu a znovu hľadám plot. Konečne som ho zbadala. Rozbehnem sa doprava. Snažím sa bežať ako najrýchlejšie viem. Tiež ma poháňajú výkriky toho chlapa. Kričí presne toto: " Ja ťa chytím!" Plot je dosť ďaleko, no mne sa zdá, že je každým krokom o pár metrov bližšie. Je to moja jediná záchrana. Naozaj jediná. Snažím sa sústrediť len na ten plot, lenže ten chlap je stále hlučnejší a hlučnejší. Plus k tomu začal strieľať zo zbrane. Už sa naozaj musím odtiaľto dostať. Počujem ďalší výstrel a cítim aj bolesť v nohe, ktorá ma okamžite položila na zem. Môj pohľad padol na boľavú nohu. Valí sa z nej krv a bolesť sa v nej stále stupňuje. Znovu sa mi roztriaslo telo od strachu, ale teraz mi už vyhŕkli aj slzy. Pohľadom prejdem ku tomu chlapovi. Blíži sa ku mne. Každým jeho krokom, sa môj strach stupňuje čoraz viac. Muž zastane. Stojí pri mojich nohách a tvári sa šťastne, akoby dostal vytúženú hračku. Zbraňou, ktorou strieľal, zamieri na mňa.
"Game over." Na tvári sa mu objaví úškrn. Ja na neho len hľadím, pretože sa už nič nechystám urobiť, pretože viem, že sa tomu nevyhnem. Počujem cvaknutie. To nabil zbraň. Zavriem oči a skloním hlavu. Pred očami sa mi mihajú obrazy mojich milovaných. Potichu si poviem: "Milujem vás." V tom sa ozve rana po celom parku. Bolesť sa mi rozlieva po celom tele. Cítim, ako sa krv valí strelnou ranou, ako prestávam dýchať a ako sa môj život blíži ku koncu. Môj posledný pohľad padne na kaluž krvi, ktorá sa tvorí podo mnou. Až teraz si uvedomujem, že krv má vlastne prekrásnu farbu. Farbu ako krvavočervené ruže, ktoré som milovala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tsuki ♡ your SB ♡ Tsuki ♡ your SB ♡ | Web | 21. dubna 2010 v 19:55 | Reagovat

uzasna poviedka s tou isto vyhras a ten koniec...az mi mraz presiel po chrbte nadherne :-)

2 Yui-san essbé Yui-san essbé | Web | 22. dubna 2010 v 18:16 | Reagovat

Ve škole tě určitě pochválí je to nádherné a je to taky tak.. ani na to nemožem nálézt správné slovo =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Design vytvorený pre prehliadač Google CHROME
themia-chan.blog.cz 2008-2012


Locations of Site Visitors